Energetické, alebo lobistické triedy globálneho ukazovateľa

Energetická hospodárnosť budov, alebo energetická náročnosť budov? Prečo je energetická náročnosť budov spájaná cez tzv. globálny ukazovateľ a faktor primárnej energie s ložiskami plynu na Sibíri?

Energetická hospodárnosť budov je pojem politický a energetická náročnosť budov je pojem energetický. Prečo?
Ak chcem mať budovu energeticky tepelne nenáročnú, tak investujem do obnovy budovy z pohľadu tepelno-izolačných vlastností budovy (zateplenie, výmena okien, …), vrátane rozvodov ústredného kúrenia a teplej vody vo vnútri budovy. Výsledok? Miniem menej energie a tým aj peňazí.

Toto sú pravé a nie politické úspory energie.
Ak sa však pozrieme na legislatívu riešiacu hospodárnosť budov (Smernica 2010/31/EÚ o energetickej hospodárnosti budov, Delegované nariadenie Komisie (EÚ) č. 244/2012, Zákon č. 555/2005 Z.z. o energetickej hospodárnosti budov, Vyhláška č. 364/2012 Z.z. o energetickej hospodárnosti budov), tak sa dozvieme, že energetická hospodárnosť budov (potreba energie v kWh/m2 za rok) nezávisí len od potreby energie (kvality budovy, typu budovy, správania sa spotrebiteľa a pod.), ale aj od tzv. globálneho ukazovateľa. A globálny ukazovateľ je závislý od toho, čím kúrite a kde kúrite.

Dnes sa z pohľadu marketingu veľa rozpráva o nízko energetických budovách, tzv. pasívnych budovách, dokonca o budovách s tzv. s nulovou potrebou energie. To sú budovy so škálou energetickej triedy globálneho ukazovateľa A1 a dokonca A0.

Ako dosiahnuť nulovú potrebu energie, keď sa nechceme sprchovať studenou vodou, prať v studenej vode, umývať riad v studenej vode a pod. ? Tak, že legislatívne upravíme výpočet potreby energie nezávisle od jej skutočnej potreby.

Od čias Galilea poznáme len zákon o zachovaní energie, ale v EÚ legislatíve bol zavedený nový zákon, zákon o „nezachovaní energie“.

Tento nový zákon (legislatívny, nie energetický) hovorí o tom, že teplo vyrobené v budove z OZE sa pri výpočte triedy globálneho ukazovateľa odpočíta od potreby tepla, ktoré budova v skutočnosti potrebuje a následne, že teplo vyrobené v budove, alebo dodané do budovy zo zdroja mimo budovy sa prenásobí číslom (faktorom primárnej energie „fpe“).

A fpe je závislý od paliva a od „času“ jeho „výpočtu“. Napr. fpe pre zemný plyn bol najskôr 1,1, neskôr 1,36, dnes u individuálneho vykurovania opäť 1,1 a plyn v systéme CZT má fpe dokonca 1,3. Teda plyn zostáva ten istý, ale čísla sa časom menia.

Na základe uplatňovania tohto nového „energetického zákona“, dostávame skreslenú, účelovú potrebu tepla pre budovu (v kWh/m2 a rok) a na základe nej sa budova dostane, alebo nedostane do požadovanej triedy „globálneho“ ukazovateľa, teda dostane, alebo nedostane stavebné povolenie, bude, alebo nebude skolaudovaná.

Výsledok? Ak si niekto ide stavať rodinný dom a projekt spĺňa všetky technické normy a triedy pre potrebu tepla a pár metrov od domu mu ide rozvod plynu a on ako zdroj tepla chce mať len kondenzačný kotol, tak triedu globálneho ukazovateľa nedosiahne. To značí, ani stavebné povolenie, ani kolaudáciu.

Kam to smeruje? K sofistikovanej (skrytej) povinnej montáži OZE, napríklad tepelných čerpadiel, rekuperácií, kolektorov…, k sofistikovanému povinnému umiestňovaniu tisícov nových, malých zdrojov tepla v budovách, teda k odbytu výrobkov, k rozkladu a z neefektívňovaniu súčasnej energetickej infraštruktúry, bez ktorej však zásobovanie spotrebiteľov energiami nie je možné.

Čo sa stane, ak prídeme do štádia, že súčasná energetická infraštruktúra bude neefektívna, pre spotrebiteľa cenovo nedostupná, ale nebude za ňu náhrada? Lebo mať napr. v budove dva, alebo viac zdrojov tepla (napr. kolektor, rekuperáciu, solár a pod. …) je síce pekné, ale teplo treba aj keď nesvieti slnko a vtedy automaticky nabieha energetická infraštruktúra.

A ak nebude? Čo potom?

OBNOVITEĽNÉ ZDROJE ENERGIE

©oenergetike.sk